Aktuality

Niektoré popoludnia majú zvláštnu silu. Nie sú hlučné, neponúkajú veľké zážitky – a predsa v nich cítime čosi skutočné. Také bolo aj to naše. Spoločne sme sa usadili do kruhu, s kávou v rukách, s hudbou v pozadí a otázkami, ktoré neboli všedné. Hrou, ktorá nesie meno Hlbina starých rodičov.
Nepýtali sme sa preto, aby sme hľadali správne odpovede. Pýtali sme sa preto, aby sa otvorili spomienky. Aby sme si pripomenuli, čo nás v živote držalo, čo nám dávalo silu, čo v nás zostalo. Niektorí sa rozrozprávali, iní iba ticho počúvali. Ale boli sme spolu – ako ľudia s príbehom, nie len s prítomnosťou.
Hlbina a reminiscenčné rozhovory nie sú len o pamäti. Sú o identite. O tom, že to, čo si nesieme zo života, má stále zmysel – aj keď už nie sme takí rýchli, silní či samostatní. A že spomienky môžu byť mostom – k sebe, k iným, k dôstojnému prežívaniu každého dňa. Po takomto popoludní sa neodchádza s pocitom, že sme niečo „splnili“. Odchádza sa s pocitom, že sme boli naozaj spolu. A že sme sa navzájom dotkli – slovami, tichom, spomienkami.